Zuzana Ďurkovič Zubercová, ktorá pomáha podnikateľom v meste, je súčasťou tímu Milana Ftoreka

Zuzana Ďurkovič Zubercová kandiduje vo volebnom obvode Sever-Košúty. Zuzana pomenovala zásadný problém martinskej politiky: absolútny nedostatok skutočnej komunikácie s občanmi.

Ako to vyzerá v praxi?

Keď sa rieši dôležitá vec - či už ide výstavbu, dopravu, zeleň, parkovanie alebo úpravu verejného priestoru - samospráva často hrá klasickú hru na „mŕtveho chrobáka“. Problém sa ignoruje, verejnosť sa neinformuje, alebo sa informácie pustia až v poslednej chvíli, keď je už takmer všetko rozhodnuté. Až keď nastane dostatočný tlak verejnosti (petície, protesty, médiá, sociálne siete), niekto sa začne zaujímať. Dovtedy panuje ticho. Táto stratégia nie je nová, ale je vyslovene škodlivá. Ľudia sa cítia ignorovaní, odcudzení od svojho vlastného mesta. Výsledkom je apatia, nedôvera a presvedčenie, že „oni tam hore si aj tak robia čo chcú“.

Pritom ide o banálnu, no extrémne dôležitú vec: ľudia chcú byť vypočutí včas, nie až keď je po všetkom. Takýto prístup často vedie k tomu, že projekty sa musia dodatočne upravovať, predražujú sa alebo sa úplne zastavia. Občania strácajú čas aj energiu na boj proti rozhodnutiam, ktoré mohli byť od začiatku lepšie - keby sa s nimi hovorilo skôr. A samospráva nakoniec rieši nielen pôvodný problém, ale aj narušenú dôveru verejnosti.

Skutočná komunikácia nie je o tom, že raz za čas hodíte na web suchý oznam alebo usporiadate formálne zasadnutie, kde sa občania dozvedia hotovú vec. Je o pravidelnom, otvorenom a včasnom dialógu. O tom, že keď sa chystá zmena, ktorá ovplyvní život v konkrétnej štvrti, tak sa tam najprv ide diskutovať s ľuďmi, ktorí tam žijú. Nie preto, aby sa im zalichotilo, ale aby sa predišlo zbytočným konfliktom a aby riešenia boli rozumnejšie. Dlhodobý problém „mŕtveho chrobáka“ vytvára toxické prostredie. Ľudia prestávajú veriť, že ich názor má význam. A keď prestanú veriť, prestanú sa aj zaujímať - až kým sa niečo nestane „ich“ problémom. Potom je už väčšinou neskoro a cena za ignorovanie je zbytočne vysoká.

Ak sa nám nepodarí zmeniť tento prístup z „rozhodneme a oznámime“ na „počúvame, diskutujeme, hľadáme spoločné riešenia“, tak žiadne veľké vízie ani projekty nepomôžu. Ľudia jednoducho nebudú cítiť, že mesto je aj ich.